Čo sme vliekli na chrbte v nitrianskej nemocnici

Autor: Jolana Čuláková | 13.4.2006 o 16:50 | Karma článku: 8,27 | Prečítané:  2785x

V nedeľu som bola na pohotovosti. Dcéra si v sobotu udrela nohu a do rána jej opuchla. A tak som si mohla vyskúšať, ako vyzerá štrajk slovenských zdravotníkov bez televíznych kamier a kartónových hesiel. Do areálu nitrianskej nemocnice sme sa vybrali popoludní a aj sme sa tam dostali. Esbéeskári na vrátnici nie sú zdravotníci, takže iba kývli rukou, aby sme šli ďalej a popri popíjaní čajíka v teple unimobunky stlačili gombík. Rampa sa zodvihla a ja som ani nemusela cez okno auta vystrčiť dcérinu opuchnutú končatinu.

Po ceste sa prechádzali pacienti v županoch, okolo nich pobehovali deti alebo pokojne kráčali ľudia s prázdnymi taškami a kabelkami. Rozprávali si príbehy, slnko zohrievalo lavičky, vtáci štebotali, bol tu božský kľud. Zvláštne. Všade plno bolesti a pritom taký kľud. Zastali sme pri najbližšom automate na dvadsaťkorunové poukážky. Čosi sa mi marilo, že na pohotovosti ich treba predložiť tri, ale nikde som to nenašla napísané. Zakričala som smerom k autu, či náhodou nemám zobrať tri. Muž iba pokrčil plecami. Okolo išiel nejaký chlapík, ktorý to počul a poradil mi lepšie ako môj muž. Pohotovosť stojí šesťdesiat korún a ponáhľal sa preč. Mala som iba dve desaťkorunové mince. Problém nastal napriek tomu, že prezieraví zamestnanci nemocnice namontovali vedľa automatu ďalší automat na rozmieňanie bankoviek. Ibaže nepočítali s nedostatkom sebadôvery ženy, na ktorú v aute čaká nervózny manžel. Nech som pchala dvadsiatku akokoľvek, nič sa nedialo. S ospravedlňujúcou bezmocnosťou v očiach a dvackou v ruke som sa znovu obrátila k autu. Dcéra, ktorá vykúkala z okna, poklepala muža po pleci, lebo ten si oveľa viac všímal okoloidúcu dievčinu s dlhými nohami v minisukni ako mňa. Keď konečne otočil hlavu smerom ku mne, okamžite som zacítila vôňu jeho pohľadu. Pripomínalo to spálené chlpy po údere blesku. Vybehol z auta a so slovami, to nevieš ani len zobrať nejaký poondiaty blok, mi vytrhol bankovku z ruky. Pchal ju tam, pchal a nič. Začala som sa usmievať a povedala som mu, že ju tam pchá zbytočne. „To treba jemnejšie a trpezlivejšie, zlatko.“ „Kašlať na nich,“ povedal, akoby ma nepočul a zvrtol sa na teniske. Cupkala som za ním do auta. Na pohotovosti nás príjemne prekvapili. Zavolali nás dve minúty po príchode. Vau! Možno to bolo tým, že práve nepili kávu a že v čakárni nikto nebol. Dcéra ani nestihla zliezť mužovi z chrbta, ja som si nestihla prečítať papier na dverách, prečo štrajkujú a už nás volali dnu. Keď sme vystúpili z auta a muž bral dcéru na chrbát, spýtala som sa, či nezoberie na chrbát aj mňa, lebo sa mi kráča ťažko s takým ťažkým srdcom, ale namiesto toho mi dal pusu. Dobrý ťah. Vo vnútri sedeli dvaja znudení chlapci v bielych plášťoch a nohaviciach. Jeden hneď vstal, z čoho som usúdila, že ten druhý bude lekár. Oprel sa o operadlo stoličky, zobral kartičku poistenca a spýtal sa na problém. Požiadal ma o vyzutie tenisky a dcérinu nohu pozrel od počítača. Bezdotykové vyšetrenie - hudba budúcnosti, súčasný štrajk alebo rutina? „A včera to nebolo opuchnuté? Prečo ste neprišli včera?“ „No, bolo, ale myslela som, že to bude iba buchnuté a dnes ju to prejde,“ hovorila som a mala som silný pocit, že to vraví preto, lebo včera mal službu niekto iný a teraz mohol mať svätý pokoj. Niečo napísal a podal mi papier. „S týmto choďte na röntgen.“ Obula som dcére tenisku a vyšli sme von. „Tak čo?“ spýtal sa muž, keď som za sebou zavrela dvere a bral dcéru na chrbát. „Ideme sa fotografovať,“ usmiala som sa na dcéru, ktorá bola vyplašená z mužov v bielom ako labuť z hygienikov. „Ale to musíte ísť až na druhú stranu nemocnice, lebo tento tu nefunguje,“ poradil nám chlapík, ktorý práve prišiel do čakárne a v prstoch držal čierny plátok s priesvitnými kosťami prstov, kým druhú ruku bolestivo držal vo výške pása. Nasadli sme do auta. Trochu sme sa motali na druhej strane nemocnice, ale nebolo to ťažké nájsť. Všetko ťažké zmizlo vďaka puse. Muž sa síce trochu zadýchal, kým vyvliekol na poschodie naše desaťročné dieťa, ktoré má v izbe nad posteľou lístok popísaný slovíčkom: Cvičiť! Cvičiť!, Cvičiť!, ale ani raz nevyslovil, že je ťažká ako megero. Oceňovala to nielen ona ale predovšetkým ja. Na oddelení, kde som chodila na röntgen ako malá, bolo všetko ako vtedy. Rovnaká farba stien a podlahy, svetielkujúce krabičky s červeným nápisom NEVSTUPOVAŤ!, červené a hnedé kovové lavičky. Iba tabuľky boli nižšie, všetko bolo menšie a plastové okná svietili novotou a nálepkami, o ktorých som si vždy myslela, že ich zabudli odstrániť. Všade bolo zvláštne ticho. Chvíľu sme čakali v budove, ktorá vyzerala ako strašidelný starý dom z minulého storočia. Nikde ani živej duše a tak sme mimovoľne stíšili hlas. Cítila som sa ako v reklame, kde všetci ľudia z mesta šmahom ruky zmiznú. Zostanú prázdne ulice, blikajúce reklamy, holuby, ktoré zatrepocú krídlami a uletia, papiere, ktoré dvíha do výšky vzdušný vír, prázdne metro a obchody bez predavačov. Strach alebo ideál? Zrazu vyšla z dverí sestrička. Iba jedna. Nebola celá bez seba ako ľudia z reklamy, ale celkom obyčajne sa usmiala. Zobrala mi z ruky popísaný papier, obslúžila obrovský stroj v obrovitánskej miestnosti s vysokým stropom, vyrobila fotku, s úsmevom nám ju podala a povedala pekný deň. Vo chvíli, keď išla spustiť lúče a keď ma poslala do susednej miestnosti, som si spomenula na svoje štyri tehotenstvá. A na jedného chalana na vozíčku, o ktorom som čítala. Jeho mama bola vo štvrtom mesiaci tehotenstva, keď ju gynekologička poslala na röntgen. Myslela som na svoju dcéru, ktorá je v tej obrovskej miestnosti sama s lúčmi. Ticho som stála bokom. Nikde som nevidela žiadne papiere o štrajku. Toto sú asi súkromníci. Tí neštrajkujú. Ale priestory tu boli hrozné. Staré a hrubé steny a socialistické zariadenie. Našťastie už nie zriadenie, aj keď v tej chvíli som proti nemu nemala nič. Bola som šťastné decko. Vrátili sme sa na pohotovosť. Jeden biely muž pozrel na snímok a povedal druhému bielemu mužovi, aby pripravil octan a obväz. Potom mi povedal, že to nič nie je. Niečo napísal do počítača a medzitým sa ma ten druhý spýtal, či mám blok o zaplatení. „No, mám iba jeden, lebo mi automat nechcel rozmeniť na drobné,“ a podala som mu ho. „Nevadí,“ povedal, „môžete nám tu nechať zvyšných štyridsať korún.“ Ten druhý stále písal a potom povedal, že ak by ju noha do troch-štyroch dní neprestala bolieť, máme ísť na polikliniku. A že nech zostane doma, veď aj tak sú o pár dní prázdniny. Bez slova som im dala dve dvadsaťkorunáčky, nech majú aspoň na kávičku a s krivkajúcou dcérou som vyšla z ambulancie. Cestou do auta muž nad požiadavkami lekárov krútil hlavou a dcéra na jeho chrbte sa tešila, že nemusí ísť do školy. Ťažko som ju presviedčala, že to nemá zlomené a že ju do školy zoberiem aj doveziem autom, len nech nevymešká vyučovanie. Pán doktor to povedal a basta. Mužovi som neodporovala. Nitrianski lekári nechcú len zvýšenie platov, ale aj zastavenie transformácie nemocníc a splnenie ďalších požiadaviek. „Môžu si to dovoliť, lebo nerobia pre súkromníkov. Tam by museli inak makať,“ hundral muž a funel. „Ale právo na demonštráciu majú. Aj keď si nie som istá, či sa niečo zmení, keď budú mať vyššie platy. A nie všetci sú rovnakí, sú medzi nimi aj poctivci, ktorí robia svoju robotu poriadne a nielen kvôli peniazom,“ upokojovala som ho. „Pozri na detskú lekárku v našej dedine. Tá je fakt dobrá. Aj keď má plnú čakáreň, ľudia tam pokojne sedia, lebo jej na pacientovi záleží. To je hneď vidieť. A pri platení dáva bloky. Ale náš obvodný doktor zoberie ľudí aj bez poradia, vždy má čas a keď sa náhodou ponáhľa, tak zavolá do ambulancie aj troch pacientov naraz, kašle na ich súkromie, kecia s nimi o futbale a varení a zatiaľ ostatných v čakárni idú mrle zožrať. Účtovné bloky za dvadsať korún ho už vôbec netrápia. Jeho sestrička je dôležitejšia ako on a ordinuje aj počas jeho neprítomnosti. Naša detská lekárka si dá námahu vyhlásiť do rozhlasu, že nebude ordinovať a on zvysoka na ľudí kašle. U neho sedia pacienti aj niekoľko hodín a čakajú, či pán doktor príde. Sestrička sa tvári, že je všetko v poriadku, spokojne sedí v ambulancii, pichá injekcie a debatuje so svojimi rovesníčkami o pravnúčatách.“ „Ja viem, nemusíš mi to pripomínať, bol som tam,“ povedal muž naštvane. „Prepáč,“ povedala som a bola som už radšej ticho.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Policajti, vojaci aj vrtuľník. Vrahov Kubašiaka hľadali tri dni

Obvinenia voči Šajgalovi, ktorý je na úteku, odznova prejedná prvostupňový okresný súd.

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov nás ničí.


Už ste čítali?