Prečo Fico nikomu neprihráva a Kraus sa nesmeje

Autor: Jolana Čuláková | 7.4.2006 o 9:57 | Karma článku: 11,09 | Prečítané:  3377x

Niektoré programy v televíziách končia a niektoré sa rozbiehajú. Namôjdušu, zábavnejšie je sledovať habkanie ľudí za kamerami ako pred nimi. Niekedy tušia, prečo majú program zrušiť, inokedy to iba tak skúšajú. Najdôležitejšie asi je, či a ako zaberá na ľudí. Robia to aj politici, obchodníci a ďalší íci. To je jeden z dôvodov, prečo im ľudia neveria a začínajú ich ignorovať. To je jeden z dôvodov, prečo Slovákov viac vzrušuje hokej ako politické debaty či reklamné slogany. Veď kto by už len mal rád cudziu vypočítavosť? V športe sa objavuje zriedkavo a hneď bije do očí (viď kauza nešťastný Šťastný).

V športe platia jasné pravidlá, ktoré v bežnom živote ľuďom chýbajú. Sem-tam sa aj cez šport prevalia tsunami, ale tie spôsobia iba tí, ktorí sa začnú správať nešportovo. Obyčajne sa to prevalí až von, zmizne v stoke a zas je čisto. Zostanú iba góly, body, sekundy. Vo futbale je hneď vidieť, ktorý hráč kope do iných s chuťou, kým iný to neurobí ani za nič, ktorý rozhodca je férový a ktorý nestojí za nič. V bežnom živote to také jasné nie. 

 

Vidieť hrať futbal politikov je výkladnou skriňou ich povahy. Tak ako vidieť humoristu, ktorý sa nedokáže zasmiať na sebe. Jasne je vidieť aj habkanie televízií, pretože každú chvíľu menia programy, ale aj habkanie politikov a iných íkov. Ľudia to vidia alebo aspoň tušia. V bežnom zhone ale nemajú čas sa tým zaoberať a väčšinou ich to ani nezaujíma.

Televízie aj politici majú okrem iného spoločnú jednu črtu rybárov. Keď zistia, že niečo zaberá, nasadia rýchlovýkrm, keď nie, nasadia inú návnadu. A pri udici nie sú ochotní čakať ani len mesiac-dva. Čudní rybári. Majú bláznivé tempo, ktoré niekoho môže prizabiť, ak už aj neprizabilo. Lenže z takej rybačky nemajú žiaden pôžitok a obyčajne ani skutočný úžitok. Kopú nielen do ľudí, ale rýpu si aj vlastný hrob. Presne podľa receptu reality show. Tie sú už pochované. Aj keď je možné, že ešte vstanú z popola, do ktorého ich nečakane dostali ľudia. Pritom recept na úspech je bláznivo jednoduchý. Práve v tom je čaro. V jednoduchosti je krása a geniálne myšlienky bývajú jednoduché a čisté ako slzy.  

Keby to vedel Róbert Fico, prihral by častejšie loptu spoluhráčovi. Pred dvomi rokmi som ho videla hrať futbal v Zlatých Moravciach. Bola to taká príjemná, nekonfliktná a nenáročná zábava pre divákov. Politici proti moderátorom, ľudia zo šoubiznisu proti ľuďom zo šoubiznisu a tak. Ľudia na tribúne jačali od radosti, veď na dosah ruky (aj na hod rajčinou) mali nielen Krajcera, Beňa a Skrúcaného ale aj Hrušovského, Mikloška či Fica. Niekto by povedal, že je to zbytočné mrhanie časom a peniazmi, opak je pravdou. Vidieť ľudí na živo má svoje čaro nechceného. Pozornému divákovi neujde, akí v skutočnosti sú ľudia, ktorých pravidelne vidí prepudrovaných a ulízaných na obrazovke.

Nemyslím tým, že oku diváka neuniknú dengľavé nohy do tvaru Ó Daniela Krajcera trčiace  z obrovských šuštiacich trenírok, chlpatá hruď Štefana Skrúcaného či funiaci Róbert Fico. Prítomným divákom, ak nemajú celkom zabublinkovaný mozog, je jasné, kto je kto a nielen aké má nohy, hruď a brucho. V Zlatých Moravciach sa vtedy pred ľuďmi vyfarbil Štefan Skrúcaný, ktorý bol za postrannou čiarou odmeraný, afektovaný  a suchý ako prázdny pivový krígeľ. Akonáhle vybehol na trávnik, bol plný úsmevov a vtipu. Svoje skrývané „prednosti“ geniálne ukázal aj Róbert Fico, keď dostal loptu na svoje kopačky. Bežal hlava-nehlava cez celé ihrisko, až kým ukoristenú loptu s víťazoslávnym úsmevom nekopol do súperovej brány. Diváci sa po niekoľkých jeho sólokapr akciách rehúňali, ukazovali prstom a hovorili si, čo je to za človeka, sranda ide u neho na bok dokonca aj vtedy, keď ide o zábavu. Pozri na Ficka, neprihrá a neprihrá. Ide dopredu ako ruský (dnes by povedali bieloruský) tank. Taký Marián Mikloško, brat svojho veľkého brata Františka, naopak pobehoval v bráne, hádzal sa za loptou ako ryba, usmieval sa, zabával okolie, kým ľudia iba neveriacky a obdivne krútili hlavami.  

V televízii som videla kúsok zo staronového televízneho programu Bonzáčik. Na kazete mám nahratú aj jednu veľmi starú nahrávku s Julom Satinským a moderátorkou Oľgou Záblackou. Deti ten program omylom nahrali a teraz si ho schovávame ako poklad. To bol Bonzáčik! Púšťame si ho ako dobrý film, keď máme mizernú náladu. Satinský po príchode na pódium rozbije pohár s vodou, pripravený na stolíku, nič si z toho nerobí, ani z výbuchov smiechu, upeleší sa vo veľkom ušatom kresle, neustále sa usmieva, utiera si vreckovkou spotené čelo a spokojne prikyvuje hlavou, keď bonzuje jeho syn.

Nového Bonzáčika uvádza Maroš Kramár. Pozerala som to iba raz, neviem posúdiť kvalitu, ale niečo mi utkvelo v pamäti. Hosťom bol Andy Kraus. Úžasne jasný človek. Keď jeho syn (tuším to bol jeho syn) rozprával, že majú doma sto Mercedesov, Andy sedel ako prikovaný k sedačke a vážny bol ako kilo zemiakov. Ani okom nemihol. Pretrpel smiech divákov a začal sa ospravedlňovať, že jeho syn si to všetko len tak vymýšľa. Veľmi zábavný človek. Sranda ide u neho ide nabok aj pri srandovaní. A to je čo povedať. Keď nemá politik zmysel pre humor, je to jeho vec. Ale keď sa niekto živí humorom ba dokonca  zabávaním iných a nedokáže si urobiť srandu zo seba, reaguje ako studený psí čumák, tak to nie je to pravé humoristické orechové. Podľa toho vyzerajú aj programy, v ktorých Kraus a jemu podobní účinkujú. Vlastne, tak vyzerajú aj naše televízie, niektorí politici a hromada ďalších. Kde niet z čoho, ani čert neberie.    

Neviem posúdiť, či boli zrušené televízne relácie dobré alebo nie, lebo som z nich videla iba niekoľko. Myslím, že neboli to pravé orechové, čo diváci čakajú. Pritom televízie to majú dobre zrátané. Číselne, štatisticky, kvalitatívne, kvantitatívne. Naháňajú sa, pýšia našušoreným perím a pritom melú z posledného. Ako väčšina politikov. Tak ako Fico s Krausom. Nevedia, čo by už zhýčkanému a lenivému plebsu ponúkli. Sú od neho závislí, tak niečo vymyslieť musia. Za každú cenu. Úspech je pritom na dosah ruky a pravdepodobne iba na dosah srdca.

Kraus ma minule opäť pobavil, keď vyhlásil, že Ficovi nerobí predvolebnú kampaň za peniaze ale iba z kamarátstva. Hneď som si spomenula na futbalové etudy jedného a kyslý ksicht druhého. A vôbec mi nie je do smiechu, keď vidím, ako výborne sa bavia nielen oni dvaja ale aj diváci v hľadiskách kultúrnych domov, kde tí dvaja prídu so svojím vtipnučkým a chutnučkým programom, uvareným iba z instantného korenia á la predvolebný guláš. Veď je to zadarmo, nuž prečo že by ľudia neprišli. Chcú sa baviť a nie premýšľať o pravidlách a skutočných výkonoch. Tie si nájdu v športových prenosoch.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Policajti, vojaci aj vrtuľník. Vrahov Kubašiaka hľadali tri dni

Obvinenia voči Šajgalovi, ktorý je na úteku, odznova prejedná prvostupňový okresný súd.

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov nás ničí.


Už ste čítali?