Denník inej ženy (ktorá sa bála škrečka)

Autor: Jolana Čuláková | 24.3.2006 o 12:35 | Karma článku: 10,74 | Prečítané:  2724x

Bol piatok a ja som vysmážala šišky. Stôl bol zababraný od múky, ruky som mala od lepkavého cesta, pobehovala som medzi stolom a sporákom a na chladničke ako piliňák hučal Robo Mikla. O chvíľu mali prísť domov vyhladnuté deti a ja som len teraz postavila variť zemiaky, z ktorých o dvadsať minút vyčarujem kyslú zemiakovú polievku. Bola som u kamarátky a zdržala som sa do dvanástej. Tak ako minule, keď som si zobrala dovolenku na upratovanie. Dofrasa. Dúfam, že teraz stihnem niečo ukuchtiť a deti nebudú ockovi žalovať, že zase museli jesť kukuričné lupienky s mliekom. Zrazu zazvonil telefón.

Zobrala som ho a bezdrôtovo som kmitala medzi sporákom a stolom s aparátom medzi pravým uchom a ľavým plecom, pardon pravým, a vykrútenou hlavou, akoby som cvičila aerobic. „Počúvam rádio expres,“ povedala som bez rozmyslu. „Čo? Kto je tam?“ začula som mužov hlas. „Prepáč, ale to vymysleli tí blbci z rádia, že keď niekoho zavolajú a on sa takto ohlási, tak dostane dvadsaťtisíc.“ „A ty ako správny blbec si im na to naletela.“ „Počuj, nebudeme to riešiť cez telefón. Hneváš sa, keď veľa pretelefonujeme. Takže čo chceš?“ „Idem práve okolo, zastavím sa na obed. Máme niečo hotové? Lebo sa ponáhľam. „Jasne. Kedy prídeš?“ „O päť minút.“ „Tak fajn, čau!“ To poznám. Aj tak príde o pol hodinu. Z ničoho-nič bol presný. Nakukol do kuchyne a keď videl surové cesto na stole a môj vyľakaný pohľad, zvrtol sa na opätku a chcel odísť. Horko-ťažko som ho presvedčila, že pár šišiek už je upečených a polievka je vlastne tiež hotová, stačí do nej naliať zátrepku so smotanou. Našťastie, o varenie sa nikdy nezaujímal, tak mu bolo jedno, či sa to prevarí alebo nie. Najedol sa, ale videla som, že kus mäsa by ho potešil viac. Myslím bravčového. Pred desiatimi rokmi by na poludnie odbehol domov a na obed by ani nepomyslel, vzdychla som si v duchu. Teraz som bola rada, že mi dal pusu. O pár minút po jeho odchode sa v kuchynských dverách potichu ako myška objavila Sáška. Spolu s ňou tam stál aj jej spolužiak a v ruke držal kartónovú krabicu z horaliek. Obaja na mňa skrúšene pozerali. Tušila som, čo bude v krabici. V noci som nemohla spať. Neustále som sa budila na šramot. Nevedela som, či to ide z detskej izby alebo z chodby. Trikrát som vstala z postele, ale kým som stihla prísť na chodbu, bolo ticho. Vedela som, že je to škrečok. Hneď prvý večer z krabice ušiel. A mali sme problém. Peťo chcel doniesť mačku, Sáša plakala a muž s vážnou tvárou povedal, že ide nastaviť pasce. Taký rev som počula naposledy, keď jej trhali zub. Ja som nechcela ani pomyslieť na to, čo sa stane, keď sa ten mrňavý myšiak dostane do skrine. Rozmýšľala som, ako ho chytiť, aby zostal nažive. Bol to ťažký oriešok. Upokojovala som Sášku aj seba. Spomenula som si na jej zlatú náušnicu, ktorú stratila, keď mala tri roky. Behala po dvore a zrazu som si všimla, že ju nemá. No, už je po nej, hovorili sme si. O pár dní sa mi niečo zaligotalo v tráve. Neuveriteľné. Možno to tak bude aj so škrečkom, hovorila som jej ale ona len revala ako ten piliňák Robo Mikla. „Ale ten nebude ležať na jednom mieste, on behá hore-dolu, tak ako ho nájdeme?“, rumázgala. „Ja viem, ale musíš veriť, že sa hádam niekde objaví a my ho chytíme. Keď prestaneš veriť, tak ho určite nenájdeme. Dáme mu do stredu izby slnečnicu, možno príde.“ Dcéra zrazu zodvihla hlavu. „Prečo má Boh nemá rád?“ spýtala sa a vzlykala ďalej. „Inak by to nedopustil, veď som nič zlé neurobila, za čo ma trestá?“ Nezostala som v pomykove. Sama som si tú otázku niekoľkokrát kládla. „To nie pre to, že ťa nemá rád. On všetko robí tak, aby bolo dobre. Čo ak má škrečok chorobu? Poškriabal by ťa a ty by si ochorela. Alebo možno by v zajatí zomrel a tak mu dal slobodu, aby žil. On vždy vie čo robí a tak to má byť. Niektoré veci nemôžeme ovplyvniť, treba sa s nimi iba zmieriť. Plač ani hnev to nezmenia.“ Dcéra prestala plakať a oprela si hlavu o moje brucho. Boli sme chvíľu ticho. Dve bezradné ženy. Dnes ráno vošiel do spálne syn a v ruke držal škrečka. Neuveriteľné. „Ako si ho našiel?“ vyskočila som z postele. „Hm, len som prišiel na chodbu a on tam stál a pozeral sa na mňa. Zohol som sa a on vôbec neušiel. Zvláštne,“ a hladkal ho po šedom kožúšku. Máme doma škrečka a špeciálnu klietku. Už sa ho nebojím. Je v klietke. Pre istotu, keby si Boh na chvíľu schrupol.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Policajti, vojaci aj vrtuľník. Vrahov Kubašiaka hľadali tri dni

Obvinenia voči Šajgalovi, ktorý je na úteku, odznova prejedná prvostupňový okresný súd.

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov nás ničí.


Už ste čítali?