Zbaliť sa na lyžovačku so štyrmi deťmi nie je vôbec jednoduché. Hlavne, keď musíte po dedine zháňať lyže, v sekáčoch otepľovačky, náhradnú rodinu pre škrečka a nakúpiť proviant na päť dní. To sú základné suroviny na recept lacnej lyžovačky, ktorá vyzerá, že bude pripravená na kyslo. Ak teda máte požičané všetko, čo sa požičať dá, dôležité je ubytovať sa u známych. Ak ich nemáte, tak v najlacnejšom dome, kde vás noc bude stáť od 100 do 150 korún. Rodinných domov, v ktorých ponúkajú ubytovanie na severe Slovenska je už skoro ako na juhu Chorvátska. Iba namiesto Zimmer frei je na tabuľkách napísané Voľne pokoje. Stačí prísť do dediny na Liptove a v krčme vám povedia, kto má práve voľné. Keby sme to tušili, nehľadali by sme ubytovanie cez internet. Je o niečo drahšie. Po príchode do dediny Bobrovec neďaleko Liptovského Mikuláša nás prekvapil obrovský poschodový dom zo sedemdesiatych rokov. Možno sa nám obrovský iba zdal, pretože sme vystúpili z auta o desiatej v noci. Čo sa týka cestovania, doporučujem jazdiť s napchatým autom počas športového sviatku. Napríklad v stredu večer bol hokejový zápas Slovensko - Česko a cesty boli totálne vymetené. Keď sme si prezreli dom, ktorý pôsobil dosť studeno, pretože na stenách nebol jediný obrázok a v obývačke z osemdesiatych rokov zívali skrinky prázdnotou, domáci sa nás spýtal, či zostaneme. Pozerali sme na neho ako vyorané myši. Kde si budeme o desiatej večer hľadať ubytovanie? Veď chceme vidieť koniec zápasu. Poliaci to tak vraj robia. Prídu, pozrú a odídu. No a tie prázdne skrinky a steny? To tiež kvôli Poliakom. Vraj kradnú ako straky. Dokonca jedna partia po niekoľkých dňoch ufujazdila bez platenia. My sme pre istotu zaplatili zálohu tisíc korún. Na druhý deň mal prísť zvyšok našej partie. Ďalších desať ľudí. Spolu nás bolo šestnásť. Keď som telefonicky objednávala ubytovanie, domáci nechcel veriť, že sú to tri rodiny. Zasmiala som sa. Nemyslite si, že iba u vás na Liptove máte toľko detí. Aj my Maďari vieme byť šikovní!Domáci nám poukazoval celý dom. Deti sa najviac tešili pivničným priestorom, kde bola zariadená malá kuchynka s klasickým sporákom. Vedľa neho krabica s trieskami, kutáčom a uhlím. Hneď som vedela, že je o zábavu postarané. V duchu som sa usmievala, keď sa nám domáci neustále ospravedlňoval, že je to také obyčajné ubytovanie. Upokojovala som ho, že sme boli aj v horšom. Najviac ho trápil krb, ktorý nebol dokončený. Vlastne to bola iba krbová vložka, položená na tehlách a nad ňou trčali z rozbitej steny alumíniové rúry, ktoré odvádzali teplo do horných izieb. V miestnosti s krbom bol starý gauč, niekoľko kresiel, šijací stroj, jeden starý jedálenský stôl a v kúte cement. Na starom drevenom konferenčnom stolíku chýbala dekoračka, takže do očí mi hneď padli kruhy po šálkach z kávy a vínové fľaky. Len čo domáci odišiel, našla som čistú utierku na riad a stolík som prikryla. Na gauč a fotelky som prehodila deky, ktoré som našla v skrini. Chlapci vyniesli prázdne vedrá a cement a ja som zatiaľ umyla pár jabĺk, ktoré sme priniesli, dala ich do prúteného košíka a položila na stôl. Nakoniec som zapálila sviečky. Tie som našťastie na poslednú chvíľu hodila do kufra. A izba sa zmenila na nepoznanie.S jedlom nebol problém. Pred odchodom som napiekla rezňov a koláčov ako pre regiment, nabalila domáce klobásky a jaterničky. Ďalšie dve mamy priniesli koláče tiež ako pre regiment a jedna dokonca dva pekáče francúzskych zemiakov. Na raňajky sme uvarili päť litrov čaju a ďalších päť litrov do termosiek na svah. Takmer všetci sme sa zmestili pri jedálenský stôl, ktorý sme roztiahli. Len sme museli dávať pozor, aby sme nalievali menej čaju alebo malinovky, lebo stôl sa nebezpečne knísal. Ďalšou ingredienciou do lacnej lyžovačky je vlek za humnom a lacné permanentky. My sme museli ísť autami až do Žiaru, ale naši chlapi to vykompenzovali tým, že od vlekára zohnali niekoľko permanentiek za pár šupov. Nepotrebovali sme ich veľa, lebo lyžovalo päť-šesť najstarších detí a my dospelí sme sa s nimi striedali. Ostatní sa šmýkali na lopatách alebo sa učili lyžovať. Celkom nám stačilo popoludňajšie lyžovanie od 12. do 16. hodiny, pretože pred jedenástou sme sa nikdy nevymotali z chaty. Pripraviť raňajky, umyť riad, zbaliť proviant na celý deň, obliecť menšie deti. Najmenšia mala tri roky, najstarší šestnásť. Celkom desať detí.Po príchode z lyžovačky sme sa ani nevyzliekli a už sme zakurovali v sporáku, zapínali elektrickú rúru a dali variť vodu do rýchlovarnej kanvice na sáčkovú polievku. Ostatní zatiaľ zakúrili v krbe a rozkladali mokré veci, kde sa dalo. Hoci v jednej z izieb bol malý televízor, takmer sme naň zabudli. Dokonca sme zabudli aj na Superstar, takže dodnes neviem, kto vypadol. Prvý večer bol rozjazdový. Väčšie deti sedeli pred krbom, nakladali drevo, menšie behali hore dolu po schodoch a v horných izbách vykrikovali do prieduchov básničky, pesničky a vydávali všakovaké zvieracie zvuky, ktoré prenikali cez rúry až k nám dolu. Robili taký rámus, že často sme museli vypínať veľkú čiernu hifi vežu, ktorú sme objavili v pivnici a na ktorej sa dala chytiť iba jedna stanica. Inak mala veža svoju historickú hodnotu, lebo vo vrchnej časti sa skvel gramofón, takže sme deťom mohli vysvetliť princíp prehrávania vinylových platní. Druhý večer sa mastili karty a tretí večer bol v znamení kúziel. Prihlásili sa štyria účinkujúci. Náš najstarší syn s umeleckým menom Hudini predviedol kúzlo s balíčkom čaju, ktorý po miernych úpravách zapálil a sáčok sa vzniesol do vzduchu. Číslo nazval Kam pôjde ľudská duša, keď sa zbaví hriechov. Druhým v poradí bol päťročný Martinko, ktorý mal v nohaviciach napchaté rôzne predmety. Vyčaroval ich tak, že sa nám otočil chrbtom a potom ich víťazoslávne položil na taburetku. Najväčší problém mal s tými predmetmi, ktoré si prezieravo schoval až do slipov. To bol kúzelník Tiger Šer Chán. Prekvapil ma svojím výberom mena. Vlastne aj celkovým zjavom. Je len škôlkár a prečítal už približne štyridsať kníh. Bežne číta dennú tlač, takže som s ním mohla debatovať trebárs aj o nepokojoch v Iraku. Jedno kúzelnícke číslo predviedol aj môj muž alias Kúzelník Klaksón. Aby bolo všetkým jasné, že to nie je podfuk, vyzliekol si košeľu a na tielko pripol veľkú modrú deku. Potom zapálil papierový obrúsok, zožmolil ho v ruke a vyčaroval tisíckorunáčku. Všetkým sa kúzlo veľmi páčilo a chceli, aby im vyčaroval ďalšie tisícky. On však vážne povedal, že to by ho za to mohla zatknúť polícia, lebo nelegálne vyrába peniaze.Posledným kúzelníkom bol desaťročný Peťko, čiže kúzelník Pepe. Ten mal v ruke malé drievka s číslami a dokázal uhádnuť číslo do pätnásť, ktoré si niekto myslel. Na hlave mal natiahnuté pančuchy, takže mu ovísali ako dlhokánske uši a pod nosom nakreslené veľké čierne zakrútené fúzy. Dospelí potleskom nešetrili a výkriky uznania a obdivu nemali konca. Potom sme sa presunuli do spálne, kde dievčatá pripravili divadelné predstavenie so všetkými hračkami, ktoré boli k dispozícii. Predstavenie trvalo takmer pol hodiny a všetci vydržali do konca, čo sa nestáva ani v profesionálnych divadlách. Deti sme dostali do postelí iba po prísľube, že na druhý deň bude vyhodnotenie.Tak aj bolo. Každý pridelil body od jedna do päť. Bolo zaujímavé sledovať, koľko bodov pridelia účinkujúci sami sebe, ale všetci sa prejavili čestne a päť bodov pridelili konkurencii. Dokonca aj malý Martinko, ktorý sa chystal, že si pridelí najviac bodov. Nakoniec vyhral, aj keď si ich nepridelil a po prevzatí sladkostí sme ho vyzvali na ďakovnú reč. On nezaváhal a rozbehol sa po schodoch do kúpeľne. Spustil cez otvor do rúry reč, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani David Copperfield. My sme sa išli popučiť od smiechu, keď sme počuli jeho vážny hlas ako pri preberaní Oscarov. „Ďakujem všetkým, ktorí mi držali palce a dovolím si upozorniť, že kúzlo som pripravoval celkom sám...“To je jednoduchý recept na lyžovačku pre nenáročných. Pritom sme všade nešetrili. Jeden deň sme si dokonca požičali snowboard, na ktorý mali veľkú chuť väčší chalani a tak si ho niekoľkí prvýkrát vyskúšali. Požičali sme aj lyže, lebo sme zistili, že náš stredný syn dva dni lyžuje v lyžiarkach číslo štyri a pritom má šestku nohu. Každý večer dospelí posedeli po pohári vínka a deti pri ovocnej šťave. Víno nebolo značkové ani mimoriadne fajnové. Ako nič, čo sme tam mali. Napriek tomu aj lyžovačka pre nenáročných, ktorá bola pripravovaná trochu na kyslo, nám chutila exelentne. Asi to bolo tým, že sme do nej nezabudli pridať veľkú dávku tolerancie, humoru a pozitívneho myslenia.
Prípad lyžovačky na kyslo pre nenáročných
Do fajnových jedál musíte dať fajnové suroviny. Jedlo sa síce predraží, ale tá chuť! Neviem, či žalúdok cíti, že spracováva hriešne drahé jedlo, ale nos a chuťové poháriky určite. No a keď to bude naservírované v prvotriednej reštaurácii s bezchybnou obsluhou, tak si užijú aj vaše oči, uši, telo vám zaplavia endorfíny a nastúpi blaženosť. Väčšina ľudí si ale fajnové jedlo vychutná iba vtedy, ak ho bude konzumovať v prítomnosti príjemného človeka. Do lacného jedla musíte dať lacné suroviny, to je jasné. Žalúdočné kyseliny si svoju prácu spravia rovnako, ošmeknete iba chuťové poháriky a s veľkou pravdepodobnosťou aj oči, uši a nos. Jediné, čo môže byť rovnaké ako v najfajnovejších reštauráciách, je príjemný spolusediaci a najlepšie, keď ich je hneď niekoľko. Tak nejako to je aj s lyžovačkami. Na jednej sme boli. Je to prípad lacného jedla s množstvom príjemných spolusediacich.
