reklama

Ako sa oberajú jablká 2

Myslela som si, že decká ocenia pohodu pri oberaní jabĺk. Kdeže mladá, zabudni! Minulú sobotu som ich presvedčila za pätnásť minút. Včera to trvalo skoro hodinu. Pol hodinu sme sa hádali a zvyšok som pregĺgala a ronila slzy. Ich názory, že iba debil bude robiť zadarmo, som vytrvalo okresávala, kým mi stredný syn neukázal stredný prst.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

Zasekla som sa v strede vety a nahrnuli sa mi do očí slzy. Do prčic. To je to posledné, čo som dnes chcela. Tlačila som slzy späť a na kuchynskej linke hľadala cibuľu, ktorú začnem napochytro krájať. Neznášam, keď fňukám. Nechcem, aby ustúpili iba preto, že fňukám. To je vydieranie. (Aj keď niekedy na chlapov veľmi dobre zaberá). Teraz som to nechcela a hnevala som sa na seba. Ale nedokázala som slzy zadržať. Cítila som bezmocnosť, až ma zabolelo v žalúdku.Na, tu máš! Mala si byť ticho. Načo sa tu s nimi hádaš? Za tú dobu si mohla s mužom obrať päť bedničiek a na nich si sa mala vykašľať. Nech sedia doma. Zbytočná strata času. Vždy si to poviem, keď som najviac naštvaná. Neviem, kde robím chybu. Zlyhávam. Decká nedokážem priviesť k tomu, aby si robili povinnosti. Omieľam im to donekonečna, vysvetľujem, vyhrážam sa a - nič. Iba málokedy vyskočia na jedno slovo. Vlastne si nepamätám, kedy sa to stalo naposledy. Určite som im za to niečo sľúbila. Zvyčajne ukončím hádku skôr, než dôjde k totálnemu kolapsu. Kývnem rukou a rezignovane odídem. Málokedy bojujem do konca. V sobotu som sa zaťala. A nevedela som, kam z konopí. Tak mi treba!Sobota vyzerala pred pár rokmi úplne inak. Ráno o šiestej som zohrievala mlieko v troch kojeneckých fľašiach. Dvaja chlapci nás budili vykrikovaním a lozením po našich hlavách. Tretí skákal v postieľke a čakal, kto sa nad ním zmiluje. Teraz vstanú o desiatej, sadnú k telke alebo k počítaču a čakajú na raňajky. Ak sú raňajky na stole, tak sa chvíľu rozhodujú, či zamieria najskôr do obývačky alebo do kuchyne. V sobotu zamierili do kuchyne. Namiesto kojeneckých fliaš si mohli vybrať medzi celozrnnými rohlíkmi, obyčajnými rohlíkmi, chlebom, maslom, džemom, salámou, cesnakovou a sardinkovou nátierkou, čajom a kakaom. Ponuka bola mimoriadne bohatá, lebo v piatok sme mali návštevu a ja som sa predvádzala, aká som šikovná. Chalani očami prebehli po stole a zamierili do chladničky. Vybrali jogurty. Do mlieka nasypali kornfleksy a svojich rodičov mali na háku. Muž čítal noviny. Kývla som rukou. Niekedy ich vrátim s jogurtami späť, ale teraz ma pochytila ľútosť. To kvôli Fifíkovi. Našla som tam článok, ako rodičia neustále deti poučujú, upozorňujú a hrešia. Uznala som, že vo Fifíkovi majú pravdu.Hádka sa dostavila potom, ako sme chlapcov vyzvali, že ideme oberať jablká. Dcéra má angínu. Zase? Ja nejdem. Vo Fifíkovi nenapísali, čo robiť, keď deti v puberte odmietnu pomáhať. Za hodinu sme riešili morálku celého sveta. Oni proti mne. Vyčítali mi nielen moje chyby ale aj to, že som ich priviedla na svet. Nešetrili ma. Muž zobral noviny a išiel na záchod. Syn v nestráženej chvíli nedokázal argumentovať inak, ako vystrčeným prstom. Zabolelo ma to. Povedala som len, nechcem, aby z vás boli humusáci, ktorí nevedia nič robiť, iba sa váľať pred telkou. Ľahšie by bolo nechať vás tak, ale mne na vás záleží. Preto nečakajte, že si vás nebudem všímať. Asi to nerobím celkom dobre a vy to tak nevidíte, ale je to preto, lebo vás mám rada. A vždy budem mať. Prepáčte mi to. Nedokážem vymyslieť nič lepšie. Otrepané vety.Zostalo ticho. Muž nakukol do kuchyne a povedal, že ide chystať bedničky. Vyšla som von. O chvíľu aj chlapci. Oznámili nám popod nos, že oberú každý jednu a hotovo. Dve, povedala som. Súhlasili. Sadli bicykle a nečakali nás. My sme ešte odbehli mojej mame pre chryzantémy. Zobrali sme ich na cintorín a keď sme prišli na záhradu, práve odchádzali. Oberali sme jablká s mužom sami dvaja. Zo začiatku sme boli naštvaní, ale teplé slnko a čistý vzduch nám prefarbili myšlienky ako listy na stromoch. Rozprávali sme sa, podpichovali, spomínali a keď naokolo nebolo nikoho, tak si ma muž pritiahol k sebe a pobozkal. Pamätáš, ako sme sem chodili okopávať, keď boli stromy malé? Hm, aj deti. Ledva som si našla hodinku a robila som ako drak, lebo som mala plnú hlavu starostí, čo je doma. Teraz sme tu sami. Nemusíme sa báť, čo robia deti. Už za nami neplačú. Sú rady, že nás nevidia. Vyhŕkli mi slzy. Muž sa usmial. Neboj, o pár rokov bude celkom inak.

Jolana Čuláková

Jolana Čuláková

Bloger 
  • Počet článkov:  166
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Bývam s manželom a štyrmi deťmi v dedine neďaleko Nitry. Plánujem spáchať virtuálnu samovraždu. A tuto dolu si kliknite na inzerciu. O to ide... Zoznam autorových rubrík:  Komerčne vďačnéToto nečítajteMoje malé každodennostiAko sa žije inýmKultúraAntikultúraCestovanieHaluzePoéziaNeskutočné príbehyO slobode a manipuláciiSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu