„Vypadnite stadeto! Von!“ kričal na mňa kňaz.

V prvej chvíli som sa zvrtla a bola som naštvaná. Potom som mala chuť plakať. Od bezmocnosti. Nakoniec som ho začala ľutovať. Začalo mi svitať. Nevie, čo hovorí. Pred týždňom sa potešil môjmu nápadu pomôcť mu s predávaním novín a zrazu sa do mňa pustil, aby sa nestarala do jeho politiky. Nebolo mi jasné, akúže to má politiku, ale bolo mi jasné, prečo to nemám robiť. Chcela som dohodnúť výhodnejšie podmienky predaja a dozvedela som sa, že naša fara má niekoľkotisícové dlžoby. Dovolila som si to vysloviť pred ním nahlas. Chápem ho. V poslednom čase zabúda, mýli si začiatok omší a ľudia sú dezorientovaní. Chcela som iba pomôcť. A ešte čosi tam bolo podstatné, prečo ma vyhodil. Pred časom som odmietla zaplatiť dvesto korún za birmovku. Teda šesťsto, lebo som prihlásila naše tri deti. Keď pán farár v kostole po omši vyhlásil, že za každého birmovanca treba zaplatiť, nastal pred kostolom všeobecný rozruch. Ženy si šuškali, že kto to kedy videl, platiť za birmovku, ale išli na faru a bez slova zaplatili. „Iba vy jediná máte vždy ku všetkému pripomienky. Nikdy nie ste spokojná,“ hovoril mi, keď som sedela vo farskej kancelárii a vkladal do starého písacieho stroja postupne tri prihlášky. „Ale veď za sviatosti sa neplatí,“ oponovala som s úsmevom.„To nie je za sviatosť. To je na moje výdavky. Na obed a dar pre pána biskupa. A je to dobrovoľný príspevok. Keď nechcete, nemusíte,“ pokračoval pokojne.Vtedy ma ešte prepustil v pokoji. Ja som samozrejme upozornila rodičov, že je to dobrovoľný príspevok. Tí, čo zaplatili, sa iba chytali za hlavu. (Spomenula som si, že takto to dopadne aj po voľbách. Väčšine sa nebude chcieť premýšľať a vybavia voľby šmahom ruky. Načo si robiť ďalšie starosti?). „A čo bude mať pán biskup na obed krevety?“ spýtala sa ma žena, ktorá zaplatila za dve deti a ktorej pán farár povedal, že je prihlásených už vyše sto detí.„A prečo ste zaplatili, keď ste cítili nespravodlivosť. Prečo ste sa neozvali?“ „Ále, čo sa budeme poťahovať s pánom farárom...“„Takže budete radšej ticho. Tak to obyčajne dopadne. Škoda. Keby ste sa ohlásili, tak by sa vám všeličo zlé neprihodilo. Ale pokojne a slušne ohlásili.“Pokrčili plecami a boli presvedčené, že aj tak sa nič nezmení. Kňazi si budú robiť, čo chcú, aj politici, úradníci, podnikatelia, všetci vedúci a vysokopostavení aj mládež.Ja som si ešte pár razy vypočula od neho výčitky, že som málo pokorná, ale po čase to prešlo. Asi preto, lebo som ho pokorne vypočula a urobila som, čo som považovala za správne. A na pána farára sa nehnevám. Aj on je len človek s ľudskými slabosťami a musí odolávať pokušeniam. Tak ako aj ja, keď sedím pred počítačom a píšem sladké blablabla namiesto toho, aby som čas využila lepšie. Pretože tieto moje „sladkosti“ asi nič nezmenia. A už vôbec nie tých, pre ktorých sú písané. Ani tých, ktorí nemajú potuchy o viere, vysmievajú sa veriacim, že majú klapky na očiach, atď. Pochopila som, že ľudí môže zmeniť iba umenie alebo osobný príklad. Ostatné je iba nenáročná hlušina, ktorá nám vyhovuje a prekvitá na nej biznis. Pochopila som systém, ktorý slabších ľudí vycuciava...Preto tá pripravovaná virtuálna samovražda...