reklama

Ako sa ženy v našom kostole bili o Ježiša

Piatkový veľkonočný večer je dobrý začiatok. Všetci sa tešia. Na lyžovačkové hody, žranicu, umelohmotnú pravú a nefalšovanú polievačku od cestovných kancelárií, slopanicu, oddych, stretnutie s kamarátmi, známymi, s rodinou. A možno sú aj takí, ktorí nešalejú od radosti. V médiách už urobili prieskum, koľko toho ľudia vypijú aj koľko budú nalievať mládeži, tak hor sa do oslavovania zmŕtvychvstalého Krista. Už vieme, ako prežíva sviatky pápež, Židia aj katolícki extrémisti na Filipínach. Vieme, koľko peňazí vyjde Veľká noc slovenské rodiny a slovenských dôchodcov, aj koľko miliónov zarobil film Umučenie Krista. V piatok v noci to bol jeden z výborných komerčných ťahov Markízy a v našom kostole sa bili ženy o Krista na kríži. Aj to je Veľká noc.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (43)

Pobožnosť prebehla podľa predpísaného poriadku, aj ľudia sa správali primerane. Dospelí so sklopenými očami sedeli v laviciach, iní šeptom upozorňovali deti, ktoré nič nevideli, pretože stáli za hradbou zbožných tiel. Obdivovala som deťúrence a ľutovala ich. Aj za ne som sa modlila. Aby prekonali odpor k viere, ktorý im do sŕdc vtláčajú podaktorí rodičia alebo vlastné babky. Nič proti dedkom, ale tí majú obyčajne iné priority. Nič sa nezmenilo odvtedy, ako bol ukrižovaný Kristus. Nič. Ľudia sú stále rovnakí. Kostol bol plný. Viac ľudí ako po iné roky. Chcela som veriť, že prišli z vnútorného presvedčenia a nie zo zvyku, nie kvôli stretnutiu so známymi alebo z tradície. Ale boli tam a basta. Je jedno, čo prežívali. Nezaoberala som sa tým. Zamerala som sa na skúmanie vlastnej duše. U niektorých som zistila ich pohnútky nechtiac, keď sa pobožnosť končila pri hrobe Ukrižovaného.Kňaz slávnostne preniesol kríž od hlavného oltára k bočnému, vyzdobenému bieložltými ikebanami z klinčekov, kálií a narcisov. Miništranti niesli za ním veľké hrubé sviece. Ľudia, ktorí boli otočení k hlavnému oltáru sa so šuchotom otáčali, niektorí pokľakli. Bolo cítiť neistotu, či majú stáť, kľačať alebo čo majú robiť? Keď kňaz odišiel do sakristie, čo bolo jasným znamením, že pobožnosť skončila, miništranti začali upravovať bočný oltár. Jeden držal kríž a ďalší sa pretláčal cez ľudí, aby priniesol kľakadlá a pokladničku. To je taký zvyk v našom kostole. V piatok večer do 10. hodiny a v sobotu počas dňa ideme pobozkať Ježiša. Oblečieme si najlepšie šaty, opustíme svoje domovy, v ktorých obyčajne vládne sviatočný chaos a ideme sa pokloniť Ukrižovanému. Po kolenách prejdeme niekoľko metrov, pritom sa modlíme a snažíme zahnať myšlienky, či sme vypli rúru alebo či bude na pondelok stačiť minuloročná voňavka. Ježiša na kríži pobozkáme na piatich ranách – tŕňovú korunu na hlave, ruky, bok a nohy. Potom dotyk našich pier zotrieme bielou šatkou, ktorá je v posledných rokoch položená pri kríži. Do drevenej pokladničky vhodíme peniaz. Pokľačiačky prejdeme na bok, vstaneme a sadneme si do lavice. Chvíľu rozjímame. Potom sa vrátime do našich domovov. Do kostola sa vrátime až večer na pobožnosť Zmŕtvychvstania. Takto to je každý rok v našom kostole od môjho detstva. Aj preto niektorí radi chodia do kostola. Cítia tam istotu nemenných právd a možno aj rituálov. V piatok som zažila priam posadnutosť niektorých žien pobozkať Ježiša medzi prvými. Vytrhli drevený kríž miništrantom z ruky a bozkávali ho bez toho, aby pokľakli alebo sa duchovne pripravili. Miništranti zostali stáť v nemom úžase, jeden dokonca vyšiel von, aby ženám, ktoré sa bili o kríž, nezavadzal a aby s krížom náhodou nedostal po hlave. Bola som zaseknutá v dave, ktorý sa tlačil von a ako som sa pozerala na ženy, uvedomila som si, že sa nepredbehovali, ktorá skôr pobozká Ježiša. Oni si povinnosť uctiť Ukrižovaného chceli vybaviť hneď, aby na druhý deň nemuseli prísť počas dňa do kostola. Chápala som ich. Niektoré boli staručké a nohy ich neposlúchajú, iné bývajú ďaleko a ďalšie mali v sobotu veľa práce. A ja som tam nebola preto, aby som ich súdila. Mne ich bolo ľúto ako tých detí, ktoré stoja za hradbou zbožných tiel a nedovidia na oltár. Vyšla som z kostola a do nosa mi udrela čerstvá jarná vôňa.Moju virutálnu samovraždu môžem pokojne odložiť.

Jolana Čuláková

Jolana Čuláková

Bloger 
  • Počet článkov:  166
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Bývam s manželom a štyrmi deťmi v dedine neďaleko Nitry. Plánujem spáchať virtuálnu samovraždu. A tuto dolu si kliknite na inzerciu. O to ide... Zoznam autorových rubrík:  Komerčne vďačnéToto nečítajteMoje malé každodennostiAko sa žije inýmKultúraAntikultúraCestovanieHaluzePoéziaNeskutočné príbehyO slobode a manipuláciiSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu